Spoločná osobná starostlivosť
V rámci úpravy starostlivosti o maloleté dieťa po rozvode či rozchode rodičov sa do nášho právneho poriadku dostala novinka v podobe zavedenia inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Od 1. januára 2023 vstúpila do účinnosti novela zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “Zákon o rodine”), ktorou zákonodarca zaviedol celkom nový inštitút spoločnej osobnej starostlivosti inšpirovaný zahraničím v ktorom takýto inštitút funguje už dlhšie.
Ide o ďalšiu formu starostlivosti rodičov o maloleté deti po ich rozvode alebo rozchode a dopĺňa tak dve existujúce formy osobnej starostlivosti, ktorými sú výlučná osobná starostlivosť jedného z rodičov alebo striedavá starostlivosť.
Spoločnú osobnú starostlivosť zákonodarca zakotvil v § 24 ods 1. Zákona o rodine:
- “V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.”
§ 24 ods. 2 následne stanovuje podmienky, ktoré musia byť splnené, ak by chcel súd rozhodnúť v prospech spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov:
- “Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak obidvaja rodičia súhlasia so spoločnou osobnou starostlivosťou o dieťa, súd môže zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa.”
Z vyššie uvedeného vyplýva, že nato, aby súd mohol uvažovať o zverení dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti je potrebné, aby obaja rodičia boli spôsobilí dieťa vychovávať, rovnako ako to, že rodičia majú o spoločnú starostlivosť záujem a obaja s ňou súhlasia. Pre súd je však vždy pri skúmaní splnenia týchto podmienok nadradený záujem dieťaťa a jeho potreby. Ak by jeden z rodičov nesúhlasil so spoločnou starostlivosťou, spoločná starostlivosť nie je možná. Tu je rozdiel so striedavou starostlivosťou. Ak jeden s rodičov nesúhlasí so striedavou starostlivosťou, súd ju môže aj tak nariadiť, potom čo po svojom skúmaní dospel k názoru, že striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa.
Doteraz malo pri súdnom rozhodovaní prioritu zverovanie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti a ak by to lepšie zaistilo potreby dieťaťa, mohol súd rozhodovať o striedavej starostlivosti. Spomínanou poslednou novelou sa do Zákona o rodine nielenže dostala nová forma starostlivosti, ale zároveň sa ukotvilo že, všetky tri formy starostlivosti o dieťa sú rovnocenné.
Na akom princípe spoločná starostlivosť funguje?
Pri spoločnej starostlivosti spôsob rozhodovania rodičov o dieťati zostáva viac menej rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva (alebo rozchodom, ak išlo o nezosobášených partnerov). To znamená, že rodičia sa v prípade spoločnej osobnej starostlivosti naďalej starajú a rozhodujú o každodenných záležitostiach dieťaťa spoločne, a to bez ingerencie zo strany štátu.
Východisková myšlienka spoločnej starostlivosti je, že partnerský vzťah medzi rodičmi skončil, avšak ich vzájomný rodičovský vzťah voči deťom pokračuje ďalej a teda výkon ich práv a povinností voči svojim deťom by mal naďalej pokračovať, pokiaľ je to možné, v neoslabenom rozsahu.
Častokrát sa v praxi stáva, že rozvádzajúci sa rodičia ktorí už často žijú v oddelených domácnostiach majú záujem, aby starostlivosť, ktorú spoločne zaviedli ešte pred rozvodom a v praxi im funguje, aj naďalej pokračovala bez nutného vymedzovania presných intervalov, kedy a kto sa bude o dieťa osobne starať ako to súd vymedzuje pri striedavej starostlivosti.
Keďže sa predpokladá, že rodičia naďalej rozhodujú o každodennej starostlivosti spoločne, spoločná osobná starostlivosť je vhodná pre rodičov, ktorí sú schopní dohodnúť sa na denných záležitostiach týkajúcich sa ich dieťaťa bez väčších problémov a nevedú medzi sebou “vojnu”.
Aké situácie dokáže pokryť?
Ako uvádza dôvodová správa k novele zákona, spoločná starostlivosť je vhodná v prípadoch, ak sa rodičia po rozvode odlúčili, avšak vzdialenosť ich bydlísk je malá či pre tých ktorí aj po rozvode alebo rozchode zostávajú z akýchkoľvek dôvodov bývať v jednej domácnosti, pričom ani takáto situácia nebýva v realite zriedkavosťou.
Pod spoločnú starostlivosť by mohli spadnúť tiež situácie kedy sa rodičia zhodli, že pre ich dieťa bude najlepšie, keď zostane bývať v rodinnom byte alebo dome v ktorom bývali všetci spoločne a ktoré je preňho dôležitým zázemím z viacerých dôvodov. Táto forma starostlivosti v zahraničí známa aj ako “nesting” alebo “bird nesting” spočíva v striedaní sa rodičov pri dieťati, ktoré zostáva v jednej a tej istej domácnosti. Inými slovami dieťa z domácnosti neodchádza, ale rodičia áno pričom, ak sa zrovna o dieťa stará jeden z rodičov, druhý rodič sa vracia do inej nehnuteľnosti, kde žije. Výber takéhoto usporiadania starostlivosti začína u rozvádzajúcich sa rodičov postupne narastať. Samozrejme rodičia si musia zvážiť aj možné úskalia takéhoto riešenia, vrátane dohody o tomto spôsobe fungovania s novým partnerom alebo možnej finančnej náročnosti z potreby dispozície viacerými nehnuteľnosťami, aby sa dieťa nemuselo sťahovať a bremeno sťahovania a rotovania domova preberú práve rozídení rodičia.
Zákonodarca zavedením spoločnej starostlivosti umožnil oficiálne sformalizovať a právne zachytiť situácie, kedy pre situáciu konkrétnej rodiny nie je potrebné, aby súd stanovoval, ktorým rodičom a v akých intervaloch a ako konkrétne sa má zabezpečiť osobná starostlivosť o dieťa. Pre prípady, kedy rodičia aj napriek rozpadu ich vzťahu chceli zachovať viac menej rovnaké fungovanie voči svojim deťom a zachovať tak spoločnú zodpovednosť, resp. sa na pozmenenom každodennom fungovaní vedia spoločne ad hoc dohodnúť, je práve inštitút spoločnej osobnej starostlivosti ideálny.
Čo sa týka zodpovednostných vzťahov, zatiaľ čo pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov alebo striedavej starostlivosti je za osobnú starostlivosť vždy zodpovedný konkrétny rodič, ktorý podľa súdneho rozhodnutia má v danom čase povinnosť zabezpečovať osobnú starostlivosť, pri spoločnej osobnej starostlivosti zostáva zodpovednosť rodičov v podobe takej aká bola pred rozvodom.
Pojem osobná starostlivosť vykladá samotná judikatúra celkom ustálene, a síce má ísť o právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať stravu, oblečenie, ubytovanie, hygienu t. j. činnosti, ktorými sa zabezpečujú základné potreby dieťaťa.
Spoločná starostlivosť a mediácia
Mediácia je efektívnym spôsobom ktorým vedia rozvádzajúci sa rodičia s pomocou mediátora dospieť k rodičovskej dohode a podstatne tak skrátiť a zjednodušiť konanie o rozvode spojené s úpravou práv a povinností k maloletému dieťaťu po rozvode. Súd totižto môže namiesto svojho autoritatívneho rozhodnutia schváliť rodičovskú dohodu v ktorej bude spoločná osobná starostlivosť dohodnutá oboma rodičmi, a tým sa dosť urýchli celý proces rozhodovania.
Dokonca sa môže urýchliť aj samotný mediačný proces. Pri spoločnej osobnej starostlivosti sa nevyhnutne nemusia riešiť všetky detaily ako bude osobná starostlivosť oboma rodičmi prebiehať, ak to rodičom tak vyhovuje a dokážu sa spoločne bez problémov operatívne dohodnúť na starostlivosti o ich deti v každodennom živote. To môže skrátiť čas potrebný na dosiahnutie dohody o spoločnej starostlivosti narozdiel od iných typov starostlivosti. Na druhej strane, rodičovská dohoda dosiahnutá prostredníctvom mediácie, ktorá ponúka rodičom riešenie a dohodnutý spoločný postup pri možných záťažových situáciách v budúcnosti, môže znížiť pravdepodobnosť vzniku budúceho konfliktu.
Spoločná starostlivosť je ideálnym inštitútom pre rodičov, ktorí sa chcú na starostlivosti o svoje dieťa spoločne dohodnúť a ktorí sa dokážu preniesť v diskusii s druhým rodičom s ktorým sú v konflikte do vecnejšej roviny v záujme ich dieťaťa. Táto možnosť môže podstatne pomôcť napríklad aj typu rodičov, ktorým sa z princípu prieči uzatvárať o svojich deťoch záväzné dohody o tom kedy a ako si budú “striedať” vlastné dieťa. Pričom striedavú starostlivosť môžu odmietať práve aj z dôvodu ich subjektívneho vnímania situácie, a síce že dieťa nie je “vec“, ktorá sa strieda.
Na druhej strane možnou nevýhodou spoločnej osobnej starostlivosti je, že ak by sa v budúcnosti medzi rozvedenými rodičmi vyskytol konflikt ohľadom starostlivosti o ich dieťa, ktorý by nevedeli prekonať vlastnými silami, v takom prípade by potrebovali požiadať súd o autoritatívnu úpravu výkonu ich rodičovských práv a povinností, keďže konkrétnu úpravu osobnej starostlivosti, vrátane úpravy osobného styku s dieťaťom či určenia výživného v čase zavedenia spoločnej starostlivosti nebolo potrebné určiť.
Čo bude zohľadňovať súd?
Konanie o rozvode je vždy povinne spájané s konaním o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode a takto to zostáva zachované aj s príchodom spoločnej starostlivosti. Súd bude mať v rámci tohto konania možnosť sám navrhnúť alebo schváliť navrhnutú spoločnú osobnú starostlivosť v konkrétnom prípade na základe záujmu a súhlasu oboch rodičov a vzhľadom na najlepší záujem daného dieťaťa.
Súd bude teda rozhodovať medzi osobnou starostlivosťou jedného z rodičov, striedavou starostlivosťou alebo spoločnou osobnou starostlivosťou, ktoré sú všetky rovnocennými formami, a to na základe posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa a jeho konkrétnych potrieb.
Spoločná osobná starostlivosť sa dá súdom schváliť aj v prípade nezosobášených párov, ktorí potrebujú určiť formu starostlivosti o svoje dieťa a tiež v prípade, ak súd z akéhokoľvek dôvodu rozhoduje o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností.
Súd sa v rámci jeho rozhodovania o forme starostlivosti bude prirodzene zaujímať o to či rodičia budú schopní sa konštruktívne a bez sporov dohodnúť o všetkom dôležitom ohľadom ich dieťaťa. V opačnom prípade by sa pokračujúcimi konfliktami medzi rodičmi ohľadom každodennej starostlivosti narúšala stabilita prostredia v ktorom dieťa vyrastá. Ak by malo byť dieťa vystavené nielen možnému pretrvávajúcemu partnerskému konfliktu medzi rodičmi, ale aj ďalším konfliktom týkajúcim sa jeho výchovy, spoločná starostlivosť by pre dieťa prestala mať zmysel a mohla by byť na škodu veci.
Súd je pri svojom rozhodovaní povinný rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného a rovnocenného osobného styku s obidvomi rodičmi.
Súd bude samozrejme aj naďalej každý prípad posudzovať individuálne, s ohľadom na potreby konkrétneho dieťaťa o ktorom rozhoduje. Keďže spoločná starostlivosť je možná iba vtedy, ak obaja rodičia s ňou súhlasia, súd bude mať zrejme jednoduchšie zvážiť či takéto usporiadanie bude v záujme dieťaťa a budú tak zaistené jeho potreby než v prípade striedavej starostlivosti, pri ktorej súd musí skúmať či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa, aj keby jeden z rodičov s ňou nesúhlasil čo môže spôsobovať, že celý kontext situácie bude komplexnejší na posúdenie.
Spoločná starostlivosť a výživné
V rámci vyživovacej povinnosti rodičov k deťom sa v prípade spoločnej osobnej starostlivosti predpokladá dohoda rodičov o presnej výške výživného, ktorú súd môže ale aj nemusí schváliť alebo môže určiť, že počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti sa výživné neurčuje. Pri formálnom neurčení výživného zo strany súdu je na samotných rodičoch ako sa dohodnú na pravidelnom zabezpečovaní svojej vyživovacej povinnosti voči dieťaťu.
Autor: JUDr. Lenka Sokolová
http://www.sokolova.sk
Použité zdroje:
- Schválené znenie novely zákona zo 4. októbra 2022, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=518666 a celé znenie Zákona o rodine dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/20230101
- Detaily návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=8740
- Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie, C.H.Beck, Bratislava 2011 S. 167; Kubíčková, G. in Lazar a kol.: Rodinné právo. In: Občianske právo hmotné. – Bratislava : Iuris Libri, 2018. – ISBN 978-80-89635-35-1 [1.zv.]. – S. 395; Šínová, R. – Westphalová, L. – Králíčková, Z. a kolektiv – vyd. Leges. Rodičovská odpovědnost. 2016. Praha. S.203.
