NEPREHLIADNITE:

Balíček kníh "Mediácia" za zvýhodnenú cenu

Alternatívne riešenia narušených medziľudských vzťahov sa v ostatných rokoch čoraz dôraznejšie dostávajú do popredia záujmu odborníkov v mnohých oblastiach spoločenskej činnosti. Jednou z metód je práve mediácia, ako spôsob riešenia sporu treťou, nezávislou a nezaujatou osobou. Ponúkaný balíček obsahuje sedem publikácií, ktoré detailne riešia špecifické oblasti riešenia sporov. Vydavateľstvo Wolters Kluwer pripravilo balíček publikácií na tému mediácia za zvýhodnenú cenu.

 

Povinné vzdelávanie mediátorov - jarný blok

Na rok 2022 Ministerstvo spravodlivosti SR vypísalo dve témy povinného vzdelávania mediátorov. Jarný blok sa uskutoční v termíne od 4. apríla do 24. apríla 2022 a okrem online formy, ktorú zvolila väčšina vzdelávacích inštitúcií sa uskutočnia aj vzdelávania prezenčnou formou. Témou bude "Sebareflexia postupu mediátora v mediačnom procese, schopnosť zvládania vlastných negatívnych emócií. Neutralita a nestrannosť v mediácii.". Podrobný prehľad vzdelávacích inštitúcií a presných termínoch nájdete na stránke Ministerstva spravodlivosti SR.

Nové publikácie pre mediátorov

Do pozornosti dávame dve zaujímavé publikácie. Jedna sa týka školského prostredia a druhá problematiky rozvodov, s ktorými rodinní mediátori pracujú najčastejšie.
 

Niektoré vzťahy môže karanténa aj vylepšiť, hovorí psychologička Mária Krýslová

 „Človek v kríze môže prechodne stratiť aj potrebu prijímať a prejavovať lásku, ale nemusí to znamenať, že prestal svojho partnera alebo niekoho blízkeho milovať,“ hovorí psychologička Mária Krýslová v rozhovore pre Denník N, dňa 24. marca 2020.

V rozhovore sa dozviete:

  • aký vplyv môže mať sociálna izolácia na vzťahy,
  • ktoré vzťahy môže karanténa ohroziť,
  • ako sa dá predchádzať partnerskej kríze,
  • kedy hrozí vyššie riziko rozvodov.

Vieme, že koronavírus ohrozuje naše fyzické zdravie. Čo všetko sa s nami deje z psychickej stránky?

Začiatok formulára

Spodná časť formulára

Prežívame stav ohrozenia – zdravia, existenčných istôt a rôznych benefitov. Prichádzame o ilúziu, že sme tu pánmi. Prežívame materiálne straty, ale aj iné, vzácnejšie, ako sú sloboda a voľnosť pohybu. Nemôžeme objať a pobozkať najbližších. Nestrácame len niečo, ale aj niekoho.

Najčastejšie cítime úzkosť, strach a nepokoj. Obmedzenia, zákazy a príkazy nás konfrontujú s tým, čo zväčša vytesňujeme, že sme zraniteľní a smrteľní. Strach zo smrti patrí k najťažšie spracovateľným, bránime sa pripustiť si ho a to, čo vyvoláva, pripisujeme inému. Aj banálny výpadok zabehaných denných stereotypov, dlhodobejšia izolácia a zúženie intímneho priestoru môžu vyvolať frustráciu, hnev aj záplavu rôznych negatívnych pocitov. Akoby sme ostali zrazu nahí zoči-voči nevyspytateľnosti života.

Aký vplyv to môže mať na naše vzťahy?

Pri odpovedi na otázku, čo sa deje, respektíve bude diať s našimi vzťahmi, nemožno odhliadnuť od ich širšieho kontextu. Sme nedobrovoľnými účastníkmi experimentu in vivo (zaživa, pozn. red.), aký tu nebol. Minulé pandémie sa diali za iných okolností, s inak duševne vybavenými ľuďmi, s inými očakávaniami od života a vzťahov, inou prípravou na životné kalamity.

Nikto z nás nevie celkom predvídať, čo to urobí so širšou spoločnosťou. Budeme ochotnejší sa uskromniť? Nepochybujem, že sa o sebe niečo dozvieme, a to nás môže zmeniť. Sme natoľko adaptabilní a tvoriví, že môžeme rozvinúť nové spôsobilosti. Útrapy, ktoré prežijeme, môžu posilniť našu odolnosť a byť vykročením k dobrému srdcu.

Dovolenku niekedy považujeme za skúšku vzťahu, pretože partneri, ktorí možno nie sú až tak často spolu, sú zrazu nútení byť spolu neustále, navyše v neštandardných podmienkach. Akou skúškou vzťahu potom môže byť obdobie dobrovoľnej karantény a sociálnej izolácie, ktoré teraz mnohí prežívame?

Predovšetkým skúškou seba samých. To, čo prežívame, nemusí byť vždy ukazovateľom kvality nášho vzťahu, ale napríklad dôsledkom toho, ako my sami znášame zmenu, frustráciu, čo je pre nás dôležité a podobne. V krízových situáciách hrá významnú úlohu naša osobnostná a aj vzťahová výbava. Napríklad to, či sme zameraní najmä na seba, či vieme spolupracovať, rešpektovať potreby partnera, či máme trpezlivosť vyjednávať dohodu, ktorá by bola prijateľná pre obe strany.

Niektoré vzťahy môže táto situácia aj vylepšiť – koronavírus je spoločný nepriateľ a ten ľudí skôr stmeľuje. Karanténa dokáže prospieť vzťahom, ktoré začínali chradnúť na podvýživu, napríklad pre veľkú zaneprázdnenosť. Láska totiž vyžaduje svoj čas. Naopak, môže akcelerovať zhoršenie vo vyhýbavých vzťahoch s dlhodobo neriešenými problémami, plných potláčaného hnevu a vzájomného odcudzenia.

Partnerská láska nepredstavuje jednu emóciu, ale celé spektrum najrôznejších, aj protichodných a krátkodobo negatívnych citov. Preto sa nedá podľa občasných nahnevaných vyjadrení či niekoľkotýždňového nepriaznivého obdobia, ktoré má navyše vonkajšie príčiny, usudzovať, že ide o vážnu vzťahovú krízu. Navyše, partnerský či manželský vzťah by nemal byť postavený iba na emóciách. Najuznávanejšia teória hovorí o troch pilieroch lásky: vášeň, záväzok a intimita. Z nich najstálejší je tretí, predstavuje ho pocit blízkosti, otvorenosti a porozumenia.

Kríza môže byť pre vzťahy aj katastrofa, aj príležitosť súčasne, môže naštartovať náš úpadok, ale aj rast.

Mnohí dnes cítia aj strach z nákazy, neistotu, zúfalstvo. Odráža sa aj to na kvalite našich vzťahov?

Nie je čas na hlbšie analýzy vzájomných vzťahov, je čas vzájomného pomáhania si, konania. Uvažovania, ako môžem toho druhého podporiť, ako mu s jeho trápením pomôcť. Vyhnúť sa „trhovým počtom“ – čo ja, to aj ty. Silnejší pomáha slabšiemu, zvažuje, ako by sa dala situácia nadľahčiť, vystriedať sa pri deťoch, vymyslieť niečo nové, možno aj smiešne a zábavné.

Zdieľanie emócií vzťahu prospieva. Zdôverovať sa druhému, čo prežívame, a pozorne si vypočuť, čo cíti on. Je nanajvýš žiaduca ohľaduplnosť a kontrola prejavov. Platí totiž, že čím silnejšie dávame najavo negatívne emócie, tým viac narastá ich sila, tá už nikomu a ničomu neprospieva.

To, čo prežívame, nie je správou len o našom vzťahu, ešte viac môže byť o nás samých. Ak obaja vieme dosť presne identifikovať, čo v sebe cítime a prečo, je šanca, že si porozumieme. Problém začína, keď emócie zachytávame len všeobecne ako zlú náladu, nepokoj, podráždenosť, stratu pohody. Pod nimi sa môže totiž skrývať celé spektrum konkrétnych emócií, úzkostí a strachov z nenaplnených potrieb, ktoré nedokážeme potom správne riešiť, a hrozí riziko, že ich napríklad pripíšeme partnerskému vzťahu.

V Číne po skončení karantény a sociálnej izolácie stúpol počet rozvodov. Nedá sa podobný trend očakávať aj u nás?

Máločo dnes vieme predvídať a platí to aj pre partnerské správanie ľudí. Nemyslím si však, že by počas kritického obdobia ľudia podávali žiadosť o rozvod. Majú iné, základnejšie starosti. Spoločný nepriateľ znamená aj spoločný cieľ. Ak by však frustrujúca situácia trvala dlho, mohol by narásť strach a pocity „na nevydržanie“ natoľko, že by sme ich už len s veľkou námahou kontrolovali. Vtedy by som sa viac obávala impulzívnych reakcií, konfliktov a tiež domáceho násilia.

Zvýšený počet žiadostí o rozvod je pravdepodobnejší ku koncu kritického obdobia a nárast po ňom. Vtedy môžu mať viacerí potrebu okamžitého ventilu a úniku a minulé nezhody či útlm erotickej príťažlivosti vyhodnotia ako „vyhorenie“ alebo krach vzťahu.

Častým javom je, že mnohí partneri síce žijú spolu, ale zároveň majú svoje vlastné koníčky, inú prácu, niekedy sa za tie roky od seba dokonca vzdialili a už sa ani veľmi nepoznajú. Môže mať karanténa na také vzťahy potenciálne aj pozitívny efekt?

Môže. Pokiaľ niektorý z nich už predtým nepociťoval voči druhému odpor alebo opovrhnutie. Rozhovor pomáha vytvárať pozitívne emócie. Niekedy to môže byť aj vnútorná reč alebo tiež písomná forma. Muži bývajú niekedy prístupnejší rozhovoru, keď môžu pri tom vykonávať nejakú činnosť. Pomáha, keď sa neostýchame vrátiť k hravým aktivitám a nebránime sa za akýchkoľvek okolností humoru.

Dôvodom partnerských hádok bývajú aj financie. Už dnes je jasné, že mnohí ľudia najbližšie týždne a mesiace budú mať nižšie príjmy, niektorí možno prídu o prácu. Môže byť aj to dôvodom partnerskej krízy?

Ak by spoločný príjem partnerov nepokrýval ani základné potreby, bol by to dôvod na vážne starosti. Pokiaľ by však obaja vedeli, že každý z nich robí, čo je v jeho možnostiach, aby nedostatok riešil, vzťah by to mal uniesť.

Ľudia, ktorí v tieto dni pracujú z domu, sú navyše stále aj s deťmi, keďže školy sú zavreté. Môže to byť o to náročnejšie?

Deti sú ako seizmograf, okamžite reagujú už aj na zmeny vo vnútornom nastavení rodičov, na ich ustaranosť, nervozitu – už to znižuje ich pocit bezpečia. Tiež permanentné obmedzenia, napomenutia, nedostatok zmysluplných podnetov im neprospievajú, čo sa môže prejaviť vo zvýšenom nepokoji, hyperaktivite a vyvádzaní.

Dôležité je konštruktívne podchytiť už ráno. Napríklad miesto televízie pri raňajkách zaviesť spoločný rituál „vďačnosti“. Deti majú za úlohu vymenovať všetko dobré, čo spoločne ako rodina máme, a vymyslieť, čo dobré by v ten deň dokázali samy vykonať. Splnenie dobrého predsavzatia môže byť spočiatku, kým si ho deti neosvoja, aj drobne odmeňované. Ide vlastne o výchovu k dobrému srdcu. Deťom zlepšuje náladu, dáva pocit bezpečia, ktorý im môže chýbať, keď sú rodičia cez deň menej „na príjme“. Prospieva im tiež, keď vedia vopred, aká bude štruktúra dňa a program. Je dobré dopriať si vzájomne aj nejaký čas na stiahnutie sa do seba, chvíľu osamote.

Ako by si partneri mali nastaviť režim, ak, povedzme, obaja aj robia z domu?

Každému asi vyhovuje iný, ale mali by ho koncipovať aj s ohľadom na druhého, na potrebu vystriedať sa pri deťoch a stráviť aj nejaký spoločný čas. Ak žijú v malom byte, dopriať si aspoň vlastný kút a čas na ústup z komunikácie do seba, na samostatnú prechádzku v prírode.

V čase karantény zrejme hrozí, že ešte väčšia záťaž dopadne na ženy, ktoré u nás tradične ťahajú väčšinu starostlivosti o domácnosť. Ak ešte aj pracujú z domu, varia, starajú sa o deti, môže ich to aj psychicky prevalcovať?

Určite by mali asertívne (nie agresívne) požiadať o spoluprácu partnera. Menej ochotným či praktickým partnerom môžu dať na výber, čo budú vykonávať. Rozdelenie úloh a pocit spoluúčasti je najlepšia prevencia vyčerpania, podráždenosti, nervozity a zlej nálady v rodine.

Môžu sa niektorí ľudia v aktuálnej situácii aj báť fyzických prejavov lásky?

Áno, človek v kríze, zaplavený deštruktívnymi emóciami alebo nevedome sa chrániaci útlmom emočného prežívania, stiahnutím sa do seba, môže prechodne stratiť aj potrebu prijímať a prejavovať lásku a nemusí to znamenať, že prestal svojho partnera alebo niekoho blízkeho milovať.

Každý z nás potrebuje inú „intímnu vzdialenosť“, odlišne toleruje blízkosť. Tendencia správať sa s odstupom sa zakladá v detstve a nie je príliš ovplyvniteľná vôľou. Ak potrebujeme odstup, blízkosť nás môže ohrozovať, volíme úhybné správanie a vyhýbavý vzťahový štýl. Mnohokrát si to sami neuvedomujeme, o to viac dôvody svojho správania racionalizujeme. Náš partner to obyčajne vníma ako nedostatok lásky. Prežíva úzkosť z jej straty, prejavy lásky si začne vynucovať, čo môže u druhého vyvolať až pocity strachu, odporu a ohrozenia. Hovoríme tomu „tanec intimity“. Čím viac jeden tlačí na priblíženie, tým viac sa druhý vzďaľuje. Riešením je nezakrývať podstatu problému, dohodnúť hranice intimity, hľadať cesty náhradného uspokojenia potrieb, mať pre ne pochopenie. A ostať „aspoň“ láskavý.

Keď už partnerská kríza vypukne naplno, ako by sme ju mohli riešiť? V čom je to iné ako v „normálnom období“?

V prvom rade by sme mali dbať o to, aby sme niečím nepoškodili náš ľudský vzťah. Správať sa slušne, zdvorilo. Vedieť, že my všetci máme tendenciu vidieť druhého kriticky a seba idealizovať. Buďme statoční, priznajme chybu, neospravedlňujme ju. Nehľadajme „objektívne“ dôvody, prečo máme pravdu. Dôležité je vyjednať zmier vo vzájomných emóciách. Predstavujme si, aké to je byť v koži toho druhého. Môžeme sa opýtať, ako a čím by sme mohli my náš vzťah napraviť.

Zakaždým, keď máme na partnera ťažké srdce, by sme si mali odpovedať na otázku: Neexistuje aj iná interpretácia jeho správania, ktorá by bola rovnako pravdepodobná, ale zraňovala ma menej?

Ak práve nie sme „na nože“, zaujímavé je tiež, keď každý odpovie na otázku: Ako by vyzeral náš spoločný deň, keby sa stal zázrak? Rozprávať sa o spoločných túžbach a snoch výrazne zlepšuje náladu. Ale ak máme pocit, že sme už vyskúšali všetko, čo sme vedeli, a napriek tomu to nepomohlo, je dôležité udržať aspoň „prevádzkovú“ spoluprácu pri zabezpečení domácnosti alebo chode rodiny a problém na nejaký čas „zmraziť“, skúsiť dať vzťahu čas, aby „prezimoval“. Ak by sa svojpomoci príliš nedarilo, je dobré vyhľadať odbornú pomoc. Tá stále funguje elektronickou cestou. Vždy je tak možné obrátiť sa na odborníka, ak to chcú obaja.

Je v čase epidémie tiež vyššie riziko vyostrenia psychických problémov?

Mali sme sa príliš dobre, čo neprospelo nášmu emocionálnemu imunitnému systému, duševnej odolnosti a nezdolnosti – dôležitým predpokladom pre zvládanie duševných záťaží. Prijatím obmedzení sme prišli o pestrosť života, o viaceré zdroje radosti a uspokojenia, ktoré sú z hľadiska duševného zdravia dôležité – majú ochrannú alebo „nárazníkovú“ funkciu, tlmia aj dôsledky nadmerného negatívneho stresu. Náhlosť prudkej zmeny spojenej s množstvom malých i veľkých strát vrátane možnej straty života mohla vyvolať u niekoho aj šok a prechodnú stratu duševnej rovnováhy.

Môže hroziť aj vyššie riziko samovrážd?

V stavoch najväčšieho ohrozenia zvonka, keď prebieha boj o základné hodnoty a prežitie, ľudia málokedy siahajú k samovražde. Ešte stále žijeme v nádeji. Nadmernou psychickou záťažou môže byť dlhodobá beznádej v kombinácii s bezmocnosťou a osamelosť. Vysoko riziková je neliečená depresia, najmä ak ju niekto „samolieči“ návykovými látkami.

V tejto situácii človek nemá možnosť ísť za niekým a „vyrozprávať“ sa, vyventilovať sa. Čím si to môžeme dnes vykompenzovať?

Väčšina z nás si to vo zvýšenej miere dopraje vďaka elektronickým médiám. Možno príde znova do módy aj dôvernejší písomný kontakt. Nenahradí to celkom osobný kontakt, ale tiež má svoje čaro a nejaký čas sa to bude dať takto vydržať. S vážnejšími problémami je lepšie sa obrátiť čím skôr na niektorú z telefónnych liniek pomoci.

PhDr. Mária Krýslová

Úplné psychologické vzdelanie aj doktorát získala na FF UK v Bratislave. Vďaka množstvu kurzov a niekoľkých výcvikov získala odbornú kvalifikáciu v rodinnom poradenstve a psychoterapii. Získala aj Európsky certifikát pre psychoterapiu. Takmer 20 rokov pracovala externe v predmanželskej a manželskej poradni a zároveň interne v pedagogicko-psychologickej poradni pre deti a mládež. V rámci pôsobenia vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie sa zúčastňovala na koordinácii systému výchovného poradenstva na Slovensku a zameriavala sa na výskum psychologickej pomoci rodinám v situácii rozvodu.

Uverejnené v Denníku N, 24.3.2020

Všetky články

Top