NEPREHLIADNITE:

Supervízia v rodinnej mediácii

Rodinná mediácia sa postupne aj na Slovensku  etabluje ako nevyhnutný a prospešný nástroj pri riešení rodinných sporov. V roku 2014 bola založená Asociácia rodinných mediátorov Slovenska, ktorá má v svojich cieľoch a poslaní okrem iného aj poskytovanie supervízie rodinným mediátorom v ich mediačnej práci.Rodinná mediácia sa postupne aj na Slovensku  etabluje ako nevyhnutný a prospešný nástroj pri riešení rodinných sporov. V roku 2014 bola založená Asociácia rodinných mediátorov Slovenska, ktorá má v svojich cieľoch a poslaní okrem iného aj poskytovanie supervízie rodinným mediátorom v ich mediačnej práci.

Niektoré vzťahy môže karanténa aj vylepšiť, hovorí psychologička Mária Krýslová

 „Človek v kríze môže prechodne stratiť aj potrebu prijímať a prejavovať lásku, ale nemusí to znamenať, že prestal svojho partnera alebo niekoho blízkeho milovať,“ hovorí psychologička Mária Krýslová v rozhovore pre Denník N, dňa 24. marca 2020.

"Kríza môže vzťah zlepšiť" hovorí v rozhovore Vladimír Hambálek, manželský poradca.

Mgr. Vladimír Hambálek je pôvodným povolaním sociálny pracovník, pracoval s psychiatrickými pacientmi, s deťmi s problémami v správaní a ich rodičmi. Bol metodikom a supervízorom pre oblasť manželského a rodinného poradenstva na Slovensku. Dnes sa venuje najmä párovej psychoterapii, rodinnej mediácii a rozvoju odborníkov v pomáhajúcich profesiách. Rozhovor s ním bol uverejnený v magazíne Život 9.marca. Prinášame Vám ho v plnom znení.

Články

"Kríza môže vzťah zlepšiť" hovorí v rozhovore Vladimír Hambálek, manželský poradca.

Manželstvo a partnerstvo je príležitosť na vyliečenie sa z tráum. Kríza môže vzťah zlepšiť. Do manželstva si prinášame skúsenosti z našej pôvodnej rodiny. Manželského poradcu Vladimíra Hambáleka (42) sa sme pýtali, ako v ňom žiť tak, aby sme boli spolu šťastní. 

Rozvodovosť na Slovensku stále rastie. Čím to je? Prečo sa manželstvá častejšie rozpadajú?

Ja ako manželský terapeut sa veľmi nestretávam so vzťahmi, ktoré sú bezproblémové. Ľudia za mnou zvyčajne prichádzajú, keď je v ich vzťahu kríza. Buď zostávajú spolu a krízu zvládnu alebo sa rozchádzajú či rozvádzajú. Je totiž veľa párov, ktoré nie sú zosobášené, nehovoríme teda len o rozvodovosti, ale napríklad aj o pároch, ktoré nie sú zosobášené, majú deti a rozchádzajú sa.

Dá sa ich situácia porovnať s manželstvom pred rozvodom?

Dá. Ak majú deti, dopad rozchodu rodičov na dieťa je veľmi podobný a ak žili v dlhoročnom vzťahu, ich zväzok, hoci nie je inštitucionalizovaný manželstvom, na psychologickej úrovni vytvára tie isté vzorce a rituály spolužitia. Partneri sú si blízko, nielen fyzicky, ale i mentálne a ich rozchod je rozvodu veľmi podobný. To, čo sa počas rokov zmenilo, je previazanosť manželského zväzku s ekonomickým statusom. Spoločná ekonomická závislosť manželov už nie je taká veľká.   

Môžu si teda ekonomicky dovoliť sa rozísť?

Áno, kedysi si ľudia nemohli dovoliť vystúpiť z manželstva, lebo bolo pre nich ťažšie prežiť v samostatných domácnostiach. Ďalším faktorom je meniaca sa spoločenská klíma. Rozvod sa stáva pre mnohých ľudí skôr prestupnou životnou situáciou, než stigmou, ako to bolo kedysi. Vtedy sa na dieťa z rozvedenej rodiny ukazovalo prstom, rovnako ako na ženu, ktorá napríklad mala mimomanželský pomer. Najmä na vidieku ju vylučovali z komunity, mala to ťažšie než vydaté ženy. Aj preto ľudia často zostávali v nefunkčných vzťahoch. Dôležité boli aj náboženské dôvody a tie platia aj dnes, hoci sa už tiež liberalizujú. Je to jeden z dôvodov, prečo ľudia zostávajú v nefunkčnom vzťahu - ako veriaci majú s rozvodom morálny problém, pretože manželstvo považujú za záväzok na celý život a posvätnú inštitúciu.

Tretina detí sa dnes rodí mimo manželstva. Majú teda ľudia menšiu motiváciu sa brať?

Mení sa význam toho, prečo sú dvaja ľudia spolu. Dnes je to preto, že sa majú radi, záleží im na sebe, chcú spolu žiť. Spoločnosť nás ani morálnymi ani ekonomickými tlakmi nenúti, aby sme žili v manželstve. Ale stáva sa, že sa ľudia sobášia, až keď spolu niekoľko rokov žijú a majú deti.

Mení sa teda vôbec niečo vstupom do manželstva? je to iná úroveň vzťahu?

Záleží od toho, aký význam symbolu manželstva prikladáme. Nemení sa len právna situácia, ale aj spirituálny rozmer vzťahu. Mnohí ľudia to vidia ako významný aspekt- že si povedali vzájomné áno pred Bohom. Ale aj u neveriacich ľudí záväzok manželstva môže ovplyvniť ich prežívanie. Ich puto sa tým môže prehĺbiť a posilniť. Manželstvom preberáme záväzok za určitú úroveň intimity a výlučnosti. Ak berieme do úvahy teóriu, že láska pozostáva z intimity a vernosti a tiež z vášne a sexuality, tretím pilierom je záväzok. A ten je vyjadrený inštitúciou manželstva. Čiže áno, vzťah sa vstupom do manželstva mení.

Čo sú najčastejšie dôvody krízy v manželstve?

Kedysi to bol často alkoholizmus. Večným dôvodom zostáva mimomanželský vzťah. Ten je však zvyčajne vyústením nefunkčného vzťahu. Ďalšími typmi kríz sú tie, ktoré vyplývajú z fáz manželstva. Život prináša rôzne výzvy, prvou z nich je už začiatok spolužitia. Ďalšou krízou je narodenie dieťaťa.

Príchod dieťaťa manželstvo zhorší?

Existuje výskum, že narodením dieťaťa sa s istou pravdepodobnosťou môže znížiť kvalita partnerského vzťahu. V určitom percente sa kvalita vzťahu zvyšuje. Je to vtedy, keď muž nachádza zmysel a radosť v novej role otca a dokáže byť žene dostatočnou oporou. Podpora otcovstva a premeny muža z partnera na partnera aj otca je veľmi dôležitá aj pre vzťah. Ďalšou krízou je kríza spojená s rolami v rodine. Ak je napätie v tom, ako je kto zodpovedný za ekonomické zabezpečenie rodiny či za starostlivosť o deti, alebo iné témy denného spolužitia, môže to viesť až k rozpadu manželstva. Veľa konfliktov je spojených so širšou rodinou a lojalitou k našim biologickým rodinám. Dôležité je, či dokážeme budovať svoju súčasnú rodinu a zároveň zostávať v mieri s našou pôvodnou rodinou a tiež s rodinou partnera. Kríza môže nastať aj pri odchode detí z domu. Opäť je to o zmene nastavenia fungovania v rodine. Čím sme starší, tým viac sa pýtame aký zmysel partnerstvo pre nás má. V manželstve je teda veľa potenciálnych kríz.

Kríza však automaticky nevedie k rozpadu manželstva. 

Každá kríza je príležitosť. Práve počas krízy zisťujeme, kto sme, čo potrebujeme v tej chvíli, o čo sa môžeme vzájomne oprieť a čo sa musíme spoločne naučiť, aby sme dokázali fungovať v novej kvalite vzťahu, ktorú kríza prinesie.

Keď do manželstva vstupujú ľudia, ktorí majú traumy z detstva, sú z rozpadnutých rodín, boli týraní, majú problém s otcom, s matkou...Ako takíto ľudia fungujú v manželstve?

Neexistuje človek, ktorý si z pôvodnej rodiny neprináša svoj "batoh" alebo aspoň "batôžtek". Už pri výbere partnera na nevedomej úrovni má významnú úlohu naša skúsenosť z biologickej rodiny. Manželstvo a partnerstvo je príležitosť na vyliečenie sa z tráum. Vo veľmi intímnom vzťahu totiž môžeme zažiť korektívnu skúsenosť s blízkym človekom.

Manželstvo teda môže naprávať traumy?

Trauma je možno prisilné slovo a komplexná vývinová trauma si vyžaduje zásah odborníka. Ale áno, človek v manželstve nemusí zažívať to negatívne, čo si nesie z biologickej rodiny. Môže vytvárať nový typ vzťahu, kde môže byť autentický a intímny bez toho, aby bol utláčaný, odmietaný, zanedbávaný či vydieraný. Na druhej strane, v pôvodnej rodine si vytvárame naše predpoklady, presvedčenia, očakávania a vnútorné obrazy o sebe a obrazy o druhých ľuďoch. Na ich základe si vytvárame vzťahy s ľuďmi. A tie môžu byť aj pozitívne, bezpečné a podporné. Ale čím negatívnejší je obraz o nás a o iných ľuďoch, tým negatívnejšie sa prejavuje v našich partnerstvách. Sú dokonca ľudia, ktorí nedokážu vytvoriť funkčný partnerský vzťah. Sú to zvyčajne tí, ktorí boli v minulosti komplexne traumatizovaní. Nedokážu vytvoriť vzťah, v ktorom by zažívali porozumenie, bezpečie a schopnosť dávania a brania. Každý vzťah pre nich znamená ohrozenie a nebezpečenstvo. Nemajú totiž zážitok, že vzťahy môžu byť dôverné, bezpečné, blízke. Náš predchádzajúci život teda ovplyvňuje, do akej miery dokážeme žiť vo vzťahu takým spôsobom, ktorý je napĺňajúci a zároveň neubližuje druhému.

Kedy ľudia vyhľadajú manželského poradcu?

Existuje taký bonmot, že do manželskej poradne ľudia chodia šesť rokov po tom, čo to mali urobiť. A existuje ešte jeden bonmot. Keď vnímam to, čo sa deje medzi partnermi na sedení, platí, že u nich doma, v súkromí, je to desaťkrát horšie. Napríklad konflikt, alebo aj chlad. Mnohé páry nežijú vo vyhrotených konfliktoch, nesúlad medzi nimi sa prejavuje absolútnou izoláciou a nezáujmom.

Sú ľudia dnes ochotnejší vyhľadať odbornú pomoc?

Áno, stigma, ktorá sa s tým v minulosti spájala, sa dnes zmenšuje. V mestách sú pravdepodobne ľudia otvorenejší, Nevnímajú spoločenský tlak, že problémy v manželstve by mali uchovať v tajnosti.

A je dosť možností, kam sa obrátiť?

Nie, je ťažké nájsť špecializovanú odbornú pomoc. Hľadajú ju najmä v súkromnom sektore, kde pôsobia psychológovia, no nie všetci sú vzdelávaní špecificky v párovej terapii. Kedysi na Slovensku fungovala sieť manželských poradní. Dnes  môžete ísť na úrad práce, kde pracuje poradenský psychológ. Nie každého však napadne hľadať pomoc v manželstve na úrade práce. Tam už chodia väčšinou ľudia, ktorí sú v rozvodovom konaní. Tému manželstva a partnerstva sa snažia otvárať aj cirkvi. Chcú byť oporou pre manželov, vytvárajú sa manželské komunity a spoločenstvá. Sú však primárne určené pre veriacich a nie každá cirkev túto pomoc ponúka bez toho, aby ľuďom dávala priamo, či nepriamo najavo, že ich manželstvo ide istým spôsobom "zachrániť." Takýto zachraňujúci a niekedy moralizujúci prístup nie všetkým vyhovuje.

A dokedy by pár mal chodiť k poradcovi? Kým sa nerozvedú? Alebo kým svoje problémy nevyriešia?

Cieľom manželského poradenstva je pomôcť partnerom porozumieť tomu, čo sa v ich vzťahu práve deje a pomôcť im rozhodnúť sa, v akom vzťahu chcú žiť. Či majú nádej, že tento vzťah je ten, ktorý ich uspokojuje a zároveň im pomôcť v dôsledkoch ich rozhodnutia, ako so svojím vzťahom naložia. Pároví poradcovia by nemali za každú cenu zachraňovať vzťahy. Ak sa ľudia rozhodnú vo vzťahu zotrvať, pomáhame im ho premieňať. Ak sa rozhodnú odísť, pomáhame im, aby rozchod neviedol k ďalšej traume ich samotných alebo ich detí. 

Kedy je rozchod lepšie riešenie?

Ak je vo vzťahu násilie alebo je dlhodobo nefunkčný, môže byť rozchod doslova vykúpením či oslobodením. Musím povedať, že na Slovensku je vo vzťahoch veľa násilia. A nielen fyzického, ale i psychického.

Prídu k vám niektoré páry aj pred krízou?

Občas sa to stáva. Niektoré páry sprevádzame až rozvodovým konaním, iné sprevádzame krízami a sú aj takí ľudia, ktorí prídu „preventívne.“ Prichádzajú, aby zlepšili kvalitu svojho partnerského vzťahu. Cirkvi robia predmanželskú prípravu aj dnes. V minulosti som dokonca spolupracoval s jedným kňazom na predmanželskej príprave ako nekonfesný odborník. V manželstve môže byť psychologická „príprava“ veľmi nápomocná.

Na vzťahu sa teda dá pracovať? 

Som opatrný, keď počujem túto vetu. Poznám ľudí, ktorí robia rôzne partnerské psychologické cvičenia, alebo sa dokonca za svoj vzťah spolu modlia- teda na ňom „pracujú.“ Alebo si niečo o manželstve prečítajú v časopise, či populárnej knihe. Ak to vzťahu pomáha je to v poriadku. Ak sa to zvrhne do hádky či obviňovania, vedie to ešte k väčšiemu neporozumeniu a odcudzeniu. Pre mňa je práca na vzťahu o niekoľkých veciach. Napríklad o schopnosti reflexie - vedome či nevedome cítime, ako sa spolu s partnerom máme a rozprávame sa o tom. To, že nám na vzťahu záleží, alebo nás vzťah trápi sa prejavuje aj v dennom snení- keď nám napadne náš partner či členovia rodiny počas dňa a predstavíme si ich, čo vtedy cítime a čo urobíme? Chceme byť s nimi v kontakte, zavoláme im? Alebo nám napadne, preboha, musím ísť zase domov? Dôležité je aj, či máme priestor svoje pocity zo spolužitia spoločne zdieľať. Či sa dokážeme a môžeme rozprávať o tom, ako spolu žijeme. Nie je to len o riešení problémov, ale tie rozhovory by mali byť aj o našej vzájomnej radosti, spokojnosti a slasti zo spolužitia.

Je teda v manželstve dobré hovoriť spolu o vzťahu?

Áno, a nielen o tom, čo treba zmeniť, zlepšiť, lebo to je námaha. Vzťah má v prvom rade prinášať radosť a uspokojenie pre tých, ktorí v ňom žijú. Inak je vzťah povinnosť alebo utrpenie. Práca na vzťahu je teda najmä práca na spoločnej radosti. V oblasti sexuality, spoločnej intimity, v oblastiach, kde sa dvaja ľudia stretávajú. Ako hovorievala jedna svetoznáma rodinná terapeutka - bez ohľadu na to, akí sme rozdielni, sme si stále podobní. A bez ohľadu na to, akí sme si podobní, sme aj rozdielni. Je užitočné si uvedomovať, že nie sme jedno aj keď sme spolu vo vzťahu.

Zostávajú ľudia vo vzťahu aj vtedy, ak sú zmierení s tým, že nikdy nebude taký ideálny, ako by si predstavovali?

Povedal by som, že to je znak zrelosti. Uvedomiť si, že život s tým druhým nie je úplne taký, ako sme si predstavovali, no napriek tomu zotrvať. To však neznamená, že ľudia by mali zostávať v násilnom vzťahu, alebo v závislom vzťahu, či v takom, kde sú ponižovaní. Niektorí ľudia zostávajú aj v takýchto vzťahoch, lebo nemajú silu z nich odísť. Nemajú odvahu a nemajú dostatočný zážitok sebaúcty, aby sa vôbec dokázali postaviť za seba. Na druhej strane si treba uvedomiť, že vo vzťahu môžeme ostať práve preto, lebo druhého dokážeme milovať napriek tomu, že ten druhý je skutočný, aj keď nedokonalý, so všetkými jeho chybami. Nemilujeme predsa iba predstavu, ale reálneho človeka. Vzťah je príležitosť spoločne zrieť týmto spôsobom. Do vzťahu prichádzame s mnohými predstavami a tie sa časom zreálňujú. Ak človeka milujeme, hoci ho vidíme reálne, láska vo všetkých podobách nám pomáha ho akceptovať a tešiť sa spolu s ním. To je zrelý vzťah.

Poznám prípad ľudí, ktorí sa rozviedli po 45 rokoch manželstva. Dá sa vôbec zo vzťahu odísť po takom čase? Môže ho človek aj po desaťročiach v sebe uzavrieť a ísť ďalej?

Asi áno, ak to dokázali urobiť. Neviem, či je to úplne možné mentálne. Keď sa rozchádzame, nesieme si v sebe časť toho, čo sme prežívali vo vzťahu. A čím dlhšie trval, tým je to hlbšie.  Spomínal som krízy - mnohí ľudia nechcú ostávať vo vzťahoch, v ktorých im nebolo dobre. Po odchode detí sa začnú cítiť slobodnejšie a zo vzťahu sa rozhodnú odísť. Ja však verím, ako som spomenul, že kríza je príležitosť k transformácii, nie k rozchodu.

Môže manželstvo vydržať aj mimomanželský vzťah?

Môže, ale nevera je často príčinou rozpadu vzťahu. Nevera zneisťuje, nevera ubližuje a veľmi bolí. Otázkou je vždy aj to, čo sa dialo vo vzťahu predtým než prišlo k nevere, hoci ju to neospravedlňuje. Už počas trvania vzťahu často o mnohých veciach s tým druhým nehovoríme, každý má svoje tajomstvá. Okrem toho, že nemáme odvahu a bezpečie hovoriť o svojom prežívaní, často nám v úprimnosti bráni aj mnoho ďalších vecí. Nevera je vyústením toho, čo sme žili, ale nežili sme to spolu.

Čo takí ľudia, ktorí chcú mať mimomanželské vzťahy, ale v žiadnom prípade sa nechcú rozviesť?

Chcieť to môžu. Sú páry, ktoré si to dokonca povedia nahlas a dajú si na to „povolenie“. Podľa mňa je to problém, pretože aj keď sa takto rozhodli žiť a tvrdia, že im to neprekáža, moja skúsenosť je, že záväzok vernosti vo vzťahu nesie so sebou silnú emocionálnu väzbu a pocit bezpečia, blízkosti a výlučnosti. To všetko je veľmi zneistené, ak máme mimomanželský vzťah. Mnohým ľuďom to ubližuje.

Dá sa po nevere pokračovať vo vzťahu s neporušenou dôverou?

Dá sa pracovať na odpustení. Nevera je trauma narúšajúca vzájomné puto. Nedá sa len povedať - veď sa cez to prenes, zabudni. Ak nám aj partner odpustí, proces prijímania odpustenia je spojený s pocitom, že som ublížil, urobil niečo zlé. Vtedy je potrebné uniesť vinu a úprimne sa ospravedlniť. Ale ani to niekedy nestačí. Až keď sa vyrieši trauma nevery, dá sa pracovať s tým, čo viedlo k nevere. Čo sme prehliadli, či do vzťahu nepriniesli. Čo ho oslabilo natoľko, že sme boli neverní.  

Existuje vôbec recept na šťastné manželstvo?

Mali by sme si klásť otázku, akým spôsobom byť vo vzťahu tak, aby sme akceptovali možnosti a limity nášho partnera a zároveň sa nevzdávali nároku, že obaja môžeme byť lepšími ľuďmi. A nevzdávali sa tiež ani toho, že si môžeme pomáhať, aby sme boli lepší ľudia. Vzťah je o spoločnej starostlivosti jedného voči druhému. Aj o spoločnej zodpovednosti za to, ako vytvárame vzájomnú spokojnosť.

Uverejnené v magazíne ŽIVOT, 9.marca 2020

 

 

Všetky články

Top